User:AK/Militant atheism
From Conservapedia
< User:AK
Czechoslovakia
When communists seized power in former Czechoslovakia in February 1948, part of their agenda was also a fight against “dangerous ideological enemy that holds enormous influence over the masses”.[1] Thus, the monasteries had been seized by state security service (StB) during three so called “barbaric nights” in 1950.[1] In total, 3142 people were displaced by force into concentrating monasteries.[1] These were in case of male members of orders virtually turned into prison camps or labor camps secured with guards and strict regime aiming the “political re-education” of monks.[1] The 213 monastery buildings and facilities were confiscated by state and content of many ancient precious libraries that survived even Turko-Tatar attacks in the middle ages was scrapped and used for cardboard production.”[1][2]
In 1957 ŠtB arrested university students in eastern Slovakia town Košice who held Bible study meetings.[3] The consequent investigations lead to further arrests of Christians and lawsuit in 1959 with non-public hearing and coverage by state-controlled media.[3] Newspapers brought up the case under titles „Poison in gold-foil“, „Sects are eradicating the thinking of youth“ and „Report on trial with blue crusaders“[3] (Blue Cross was Christian abstinent association fighting alcoholism[4]. The arrested members of Blue Cross were found „guilty“ of „spreading hostile Christian ideology“ that is „contradicting scientific Marxist ideology“.[3] They were sentenced pursuant to paragraph on subversion of republic.[3] At the same time their personal correspondence, typing machines and Christian literature was confiscated, mainly the one written by national author Kristína Royová[3], regarded by some authors for "Slovak Kierkegaard".[5]
References
- ↑ 1.0 1.1 1.2 1.3 1.4 NMI (2011). Likvidácia kláštorov v komunistickom Československu – Barbarská noc (“Eradication of monasteries in communist Czechoslovakia – Barbaric night”). Nation's Memory Institute. “Už pred rokom 1948 považovali československí komunisti rehole za dôležitý náboženský organizmus, ktorý neželateľne vplýva na obyvateľstvo a usmerňuje ho. Po uchopení moci komunistickou stranou vo februári 1948 sa mohli ich plány namierené proti reholiam uskutočniť. Prvé zásahy voči jednotlivým kláštorom sa objavovali už od leta 1948, kedy boli tieto, pod zámienkou že sú centrami protištátnej činnosti, likvidované. Hoci ich nebolo veľa, naznačovali smer, ktorým sa bude vývoj uberať. Realizácia plánov, ktoré štátna moc s rehoľami mala, sa kvôli iným akciám (ako bola napr. schizmatická Katolícka akcia v júni 1949, príprava tzv. cirkevných zákonov na jeseň 1949) mohla uskutočniť až v prvej polovici roku 1950. ...Po akcii „K“ sa v noci z 3. na 4. mája 1950 uskutočnila aj akcia „K2“, v rámci ktorej boli obsadené aj zvyšné mužské kláštory. Týmito dvoma zásahmi bolo na Slovensku postihnutých 1180 rehoľníkov z 15 reholí, žijúcich v 76 kláštoroch. Po týchto dvoch akciách boli rehoľníci na Slovensku sústredení do kláštorov v Mučeníkoch (dnes Močenok), Hronskom Beňadiku, Podolínci, Kostolnej a v Báči. Režim v tzv. sústreďovacích kláštoroch sa riadil podľa pravidiel blízkych väznici. Popri práci (lepenie vrecúšok, preberanie šípok, stolárske a krajčírske práce, práce v poľnohospodárstve) mali rehoľníci vyhradený čas na politickú prevýchovu. Komunikácia s vonkajším svetom bola úplne vylúčená, alebo sa obmedzovala na minimum. Najprísnejší režim bol v kláštore v Podolínci, kde sa nachádzal najväčší počet rehoľníkov. Objekt bol strážený ozbrojenou strážou so psami, pričom na strážnu službu boli určovaní strážcovia z Leopoldova a iných väzníc. Na budove kláštora boli postupne zamrežované okná a inštalovaný ostatný drôt. Na nádvorí bola vybudovaná strážna veža a okolie bolo v noci osvetľované reflektormi. Rehoľníci, ktorí porušili predpísaný poriadok boli trestaní samoväzbou v pivnici.... V týchto kláštoroch sa akcia zopakovala v noci za asistencie príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, Ľudových milícií a Štátnej bezpečnosti. V akcii „R“ bolo v dňoch 28. – 31. augusta 1950 sústredených 1962 rehoľníčok a obsadených 137 objektov. Rehoľníčky boli sústredené v 16 sústreďovacích kláštoroch. ... Po obsadení kláštorov boli nešetrným zaobchádzaním zo strany štátnych orgánov zničené knižnice a rozkradnuté mnohé vzácne rukopisy, tlače, obrazy a nábytok. Samotné budovy získali najmä krajské a miestne národné výbory, rôzne administratívne úrady, telovýchovné spolky, detské domovy a pod. Komunistická štátna moc nazerala na rehole ako na nebezpečného ideologického nepriateľa, ktorý má značný vplyv na masy. Išlo však aj o hnuteľný a nehnuteľný majetok, ktorý rehole spravovali. V správe pre politický sekretariát ÚV KSČ, ktorá bilancovala získané materiálne hodnoty, bol výsledok akcie označený za najväčší majetkový presun od privlastnenia majetku Nemcov, „znárodnenia“ a pozemkovej reformy. Inak povedané, išlo o rozsahom tretiu najväčšiu krádež od roku 1945. Najbolestnejším dôsledkom zásahov však boli strastiplné osudy tisícok rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí sa na niekoľko desaťročí stali prenasledovanou skupinou občanov.”
- ↑ NMI (2011). Likvidácia kláštorov v komunistickom Československu – Barbarská noc, výpovede svedkov (“Eradication of monasteries in communist Czechoslovakia – Barbaric night, reports of witnesses”). Nation's Memory Institute. “„Jeden prišiel tam, pred všetkých, tu sme mávali dvakrát za deň taký nástup a povedal: „No, tých starých, takých pánkov, hlavne čo sú trošku takí bruchatí, tí pôjdu šúrovať schody a mladí sa budú učiť pokrokové pesničky.“ Takže takto boli ponižovaní mnohí z nich, nás najmladších v septembri roku 1950 naraz naložili do autobusu, odviezli do Prešova, v Prešove na vojenskom veliteľstve nám oznámili, že sme vojaci, ktorí musia nastúpiť do troch dní do mesta, miesto sa volala Libava na severnej Morave do pomocného technického práporu 53. Naozaj sme potom do toho pomocného technického práporu nastúpili. Z tých čias mám z Podolínca takýto obrázok, kde vidno len tú nezmyselnosť, ako na fúrikoch prevážame hromadu kamenia, a potom hromadu smetia a hromadu dreva na iný kút toho podolínskeho dvora, mám tu aj vzadu poznámku – PODOLÍNEC, MÁJ 1950. Čiže tá Barbarská noc bola naozaj barbarská, pretože v tom čase, keď sme my takto nacvičovali pokrokové pesničky, tak v tom čase v nákladiakoch odvážali knižnice z týchto inštitúcií, z kláštorov, z rôznych inštitútov, odvážali ich do zberu, do fabriky, kde ich zomleli a urobili z nich kartón. Takže to, čo sa neudialo, ja viem napríklad, že potom, čo ešte spomeniem, že v Rajhrade nám vraveli ľudia z Rajhradu, že tamojšia knižnica, ktorá bola jedna z najstarších knižníc vôbec na území Čiech a Moravy. Za tatárskych pádov, ba aj za tureckého vpádu, keď sa dostali Turci až potiaľ, knižnica nebola zničená a Tatári rešpektovali tzv. bielych mníchov, ktorí im pomáhali liečiť a podobne. Až teraz bola táto knižnica zlikvidovaná, tým, že ju odviezli za onej Barbarskej noci, čiže to nie je nijakým zveličovaním, ak sa táto noc likvidácie kláštorov nazve, Barbarskou nocou. Toľko škôd na kultúrnych pamiatkach sa zaiste málokedy v histórii udialo.“ (Teodor Hlaváč: After internment in Podolínec.""One man took his stand in front of all, at this place we used to have gatherings twice a day, and while facing us he started his speech: "Well, the oldest of you, noble biggies, especially those with big bellies, can get ready to scrub the stairs while youngsters will start learning innovative songs of progress. "That's how many of them were humiliated, the youngest of us including me were however on one occasion loaded into the bus in September 1950 and transported to Prešov. There at military headquarters we were told that we had become soldiers who are obliged to start military service within three days in the 53rd auxiliary technical Battalion in one town of northern Moravia that was called Libava. Indeed, this happened exactly as it was announced and we embarked the Battalion there in. I still keep one picture of Podolínec from that period, you can see all this absurdity there in, as we carry and move from place piles of stones in wheelbarrows, and then piles of trash and a pile of wood, to another corner of backyard of Podolínec former monastery, I can even find a remark on the reverse side of this photo: Podolínec, May 1950. Thus, that barbarous night was truly barbaric, because at the very same time when we were forced to rehearse innovative "songs of progress", they have been carting away in trucks the content from libraries of these institutions, monasteries, various institutes, they collected this stuff on waste disposal plant, there in factory they reduced it into a pulp and at the end used for cardboard production. I also heard the testimonies of people from Rajhrad. The local library was considered to be one of the oldest libraries at all within the territory of Bohemia and Moravia. It had managed to survive the Tatar attacks and even a Turkish invasion, when the Turks reached that region. Under their reign, the library was not destroyed and also Tartars respected so called "white monks", who helped them with medical treatments, healing and so on. Only at this occasion of Barbaric night organized by communists the library has been fully liquidated, by carting away all its stuff. Thus, it is in no way any exaggeration if that night, when the destruction of monasteries took place, was labeled as barbaric. Such deep harsh damage to cultural heritage had arguably hardly ever happened."")”
- ↑ 3.0 3.1 3.2 3.3 3.4 3.5 Slavka, M. et al. (1994). Naše korene. Vznik a vývoj prebudeneckého hnutia na Slovensku. Bratislava: Nádej. “R.1957 štátna bezpečnosť zatkla Miloša Rataja, vysokoškoláka v Košiciach. Bol to syn Jána Rataja – učiteľa a básnika. Tento s niekoľkými spolužiakmi v internáte sa tajne stretávali, aby rozprávali o Božom slove a spolu sa aj modlili. Niekto ich udal, a bolo z toho veľké vyšetrovanie a súdny proces. Vo Východoslovenských novinách sa objavili články „Jed v pozlátku“ (1951 č.41), „Sekty hubia myseľ mládeže“, „Na margo procesu s modrokrižiakmi“. Bola to príprava na rozšírenie procesu v Bratislave, kde v roku 1959 zatkli bratov: Ing. O. Luptáka, Ing. Vl. Mateja, J. Rosu a J. Hollého zo Starej Turej. Súdne pojednávanie bolo neverejné (sept. 1959). Hlavnou vinou obžalovaných bolo, že rozširovali ako členovia Modrého kríža nepriateľskú kresťanskú ideológiu, ktorá je v rozpore s vedeckou marxistickou ideológiou a teda sú vlastne nepriateľmi socializmu. Preto ich odsúdili podľa paragrafu o podvracaní republiky. Súčasne im zabavili kresťanskú literatúru, hlavne od Kristíny Royovej, osobnú korešpondenciu a písacie stroje. (In 1957 StB arrested Miloš Rataj, undergraduate student in Košice. He was a son of teacher and poet Ján Rataj. Miloš Rataj together with his fellow students held private Bible Study and prayer meetings at the hostel belonging to university campus. Somebody reported their activities to authorities what triggered investigations and later leaded to a lawsuit. In the newspaper „Východoslovenské Noviny“ there were consequently published articles „Poison in gold-foil“ (No.41 in 1959), „Sects are eradicating the thinking of youth“ and „Report on trial with blue crusaders“. It was just a preparation for more thorough trial at court in Bratislava, where prior to that trial further church members had been arrested, namely Ing. O. Lupták, Ing. Vl. Matej, J. Rosa and J. Hollý from Stará Turá. The hearings during the trial were behind the closed doors excluding the public (sep 1959). The main guilt of accused was that they as members of blue cross „spread hostile Christian ideology“ that is „contradicting scientific Marxist ideology“. They were sentenced pursuant to paragraph on subversion of republic. At the same time their personal correspondence, typing machines and Christian literature was confiscated, mainly the one written by national author Kristína Royová.)”
- ↑ International Blue Cross (2012). About us. IFBC. “The International Federation of the Blue Cross - henceforth referred to as 'International Blue Cross' - is an independent, non-governmental health development organisation, caring for alcohol and drug dependent people and their families. It was established in 1886 in Geneva, Switzerland, and is presently made up of more than a thousand health professionals around the world. ...Who we are:Forty-two national Blue Cross organizations across the world that are independent, non-denominational Christian organizations.)”
- ↑ Trúsik, Pavol (2/2011). Kristína Royová – slovenský Kierkegaard? (Kristína Royová – Slovak Kierkegaard?). Ostium, Internet journal for humanitarian science. Retrieved on 2011-08-19. “Na záver možno o Royovej povedať, že bola akýmsi slovenským variantom Kierkegaarda, ale napríklad i Matky Terezy. Mnohé Kierkegaardove myšlienky ani ich autor neaplikoval do tej miery ako Royová. Kierkegaard zostal skôr náboženským mysliteľom, Royová vzorom viery a spisovateľkou najmä pre jednoduchý ľud. (We can conclude that (Kristína) Royová was sort of Slovak version of Kierkegaard.)”
